...ale niekoľko úryvkov z vynikajúcej eseje pána Petra Pitharta. Celá na prečítanie, ako zatiaľ vždy, v Deníku N tu.
Zdalo sa, že alternatívy k Benešovej zahraničnej politike vôbec nejestvovali... Alternatívy existovali, boli ale nevypočuté a sú doteraz takmer neznáme. Alternatívou bola v prvom rade zahraničná politika českej konzervatívnej pravice, Kramářovej Národnej demokracie (pôvodne mladočesi, respektíve Národná strana slobodomyseľná, počas vojny Štátoprávna demokracia, neskôr Národné zjednotenie). Bola to strana bratov Grégrovcov, Jána Nerudu, Aloisa Rašína, Karla Kramářa. Na našej politickej scéne, z hľadiska celoeurópskych štandardov celej posunutej doľava, bola Národná demokracia krajnou pravicou. Inde v západnej Európe by bola stranou stredopravou alebo jednoducho pravicovou.
Jednoznačné ale je, že to bola strana protibenešovská. Sama seba predstavovala ako stranu stredných vrstiev, vnímaná či prezentovaná svojimi konkurentmi bola ako strana bohatých.. Obrovskú stratu utrpela úspešným atentátom na Aloisa Rašína v januári 1923....To všetko má dôsledky dodnes. Ukazuje to predsa na prazvláštnu afinitu niektorých našich politikov k Východu. Na neschopnosť realisticky formulovať a viesť našu zahraničnú politiku. Samostatný štát, ktorý vznikol v roku 1918, bol, pokiaľ ide o realizáciu zahraničnej politiky, spravovaný takpovediac „plebejsky“ – aj v dôsledku Masarykovej animozity k aristokracii. Vznikal teda bez tých, ktorí mnohokrát inde utvárali „káder“ diplomatov, ľudí, ktorí sú doma aj v Európe, aj vo svete. Naša aristokracia, jedným z prvých zákonov nového štátu statusovo úplne popretá a majetkovo z veľkej časti okradnutá, bola však aj potom pripravená slúžiť štátu, čo dala najavo nečakanými a v tom čase odvážnymi vyhláseniami lojality a ochotou ponúknuť svoje služby prezidentom Benešovi aj Háchovi. Však aj niektorí skončili v koncentrákoch.
Takou poslednou ukážkou, „neskorým zberom“ tejto vzácnej vrstvy bola unikátna osobnosť Karla Schwarzenberga: patrioticky založeného Čecha, kultúrne a politicky Európana, čo sa týka bezpečnosti atlantistu.
Ona prazvláštna východná afinita sa povedomou ozvenou vracala za dvadsaťročného (!) východne (niekedy viac protizápadne ako prevýchodne) orientovaného prezidentovania Václava Klausa a Miloša Zemana. Nemáme teda túto nebezpečnú úchylku ani zďaleka za sebou. O Slovákoch dnes ani nehovoriac.
A u nás? Andreja Babiša iste nenájdeme pri vykopávkach nášho rusofilského obrodenia (Havlíček (myslené Borovský) v ňom bol skvelou výnimkou!), ten ani netuší, akú má identitu, čí a odkiaľ je, napokon jemu dozaista nechýba. Je obchodník - a to aj s politikou. Vecne obchoduje so Západom, no pre väčší podiel na moci je celkom isto ochotný neumlčiavať tie prastaré preruské hlasy, počuteľné od obrodenia a prejavujúce sa doteraz vo výučbe dejepisu na našich školách. ...
Prečo to všetko pripomínať? Pretože neznalosť minulosti privoláva budúce tragédie. Veď zatiaľ mnohé ukazuje, že nám pozajtra môže hroziť ďalšia Babišova vláda. A babišovci sa môžu naučiť hrať na naše vedomé či nevedomé preruské, protizápadné, protikapitalistické struny a strunky… Že je to prehnaný pesimizmus? Čitatelia Deníku N si to zrejme myslia. Ale na získanie väčšiny v Snemovni Babišovi voliči (aj tí preruskí pomätení ľudia) čoskoro môžu stačiť.
Ponechávam bez svojho komentára. Ak by však niekoho zaujímal tento pohľad obšírnejšie, odporúčam odporúčané knihy Jozefa Kalvodu Genéza Československa a Sovietizácia Československa; a tiež Rudolfa Kopeckého Spomienky starého novinára s podtitulom „Proti Benešovi, nacistom a komunistom“. Možno sa budeme čudovať 👀
Teším sa na vaše názory a majte sa veľmi pekne.
alebo klasicky cez
Comments