/z 26. januára 2024/
...ale nebojte, budú aj ďalšie zdroje. Len – v tejto chvíli spracovávam, čo sa mi tu málinko nakopilo a potom pôjdeme ďalej – budú knihy, bude hudba a možno, možno budú aj filmy – teda rozprávanie sa o nich. Ale poďme späť na začiatok. Rozhovor je staršieho dátumu a ako inak, z českého Deníku N. Napriek tomu ho sem dávam, pretože si myslím, že aj dnes je aktuálny. A pýta sa Dominika Píhová, zodpovedá politológ Ian Bremmer, prezident a zakladateľ spoločnosti Eurasia Group, jednej z popredných výskumných a poradenských firiem v oblasti politických rizík.
DP: Spomínate tiež riziká spojené so svetovým usporiadaním bez globálneho lídra, svet, ktorému hovoríte G-nula, kde medzinárodnej politike vládne mocenské vákuum. Spojené štáty americké sú poslednou superveľmocou, hoci si to možno často sami neprajú. Už skôr ste varovali pred tým, že keď sa táto situácia nebude riešiť, príde ešte viac neriešiteľných konfliktov a nestability. Inými slovami sme tušili, že situácia nie je optimálna, napriek tomu sa nič nezmenilo a teraz do roku 2024 vstupujeme s vážnymi obavami z toho, čo bude. Ako k tomu došlo?
IB: Prvýkrát som o G-nula písal v roku 2012. Zdôrazňoval som, že inštitucionálna architektúra už dávno neodráža geopolitické rozloženie síl. Lenže medzinárodné inštitúcie odvtedy žiadnou reformou neprešli, hoci je to veľmi potrebné a vieme to dlho. Aj keď sme na to upozorňovali už pred viac ako desiatimi rokmi, nič sa nezmenilo. Namiesto toho sme riešenie problému len odďaľovali, pretože nám kríza nepripadala dosť veľká.
Rusko je tak napríklad ďalej členom Bezpečnostnej rady OSN, aj keď na jeho čele stojí zločinec. Keď Kremeľ v roku 2014 napadol Ukrajinu, Západ to mal brať oveľa vážnejšie, nečakať až do roku 2022. Japonsko a Nemecko sú oproti tomu dve silné krajiny, ktoré sú Charte OSN veľmi oddané, v Bezpečnostnej rade so stálym právom veta ale byť nemôžu. Prečo? Pretože prehrali druhú svetovú vojnu.
To isté platí pre Čínu, ktorá je dnes oveľa väčšou súčasťou svetovej ekonomiky, než aké sú jej hlasovacie práva v Medzinárodnom menovom fonde. Možno sme sa mali zaoberať aj tým. Nič z toho sa ale nestalo.
Rozhovor je zaujímavý, ale pôsobí dosť pesimisticky, až depresívne. Najmä, keď sa rozhliadnem okolo seba a vidím, že ich predikcie vychádzajú z úplne reálnych základov a možných scenárov... Ale o to nič. V úryvku, ktorý som vybral, hovorí Ian Bremmer presne o tom, o čom som nedávno uvažoval a nad čím sa dlhodobo rozčuľujem.
Ide o skostnatenosť organizácií, ktoré by mali – už z titulu svojej existencie – mať rozhodujúci vplyv na geopolitické udalosti, už preto, že sú zložené zo zástupcov väčšiny štátov sveta. Zabíja to všetko ale politikárčenie, slabošstvo, lobizmus a (a to najmä) práve tá skostnatenosť. Áno, hovorím najmä o OSN, ale týka sa to aj ďalších zoskupení a najmä dvojsečného práva 'veto' v nich. To by sa, podľa mňa, malo - možno všeobecne - zrušiť, pretože je to hlavný dôvod bezzubosti týchto organizácií, ktoré sú vlastne - najmä tým, ktoré by bolo treba "zmravňovať" - na smiech. Veľmi chápem ministerku Janu Černochovú, ktorá vlani v októbri na sieti X oi. napísala:
„... Hanbím sa za OSN. Podľa môjho názoru nemá Česko v organizácii, ktorá fandí teroristom a nerešpektuje základné právo na sebaobranu, čo pozerať. Vystúpme.“ Áno, napísala to neobratne, ale podstatu vystihla a bolo jednoduchšie si do nej slovne kopnúť, než sa nad tým zamyslieť. Skúsme to teraz, na základe podnetov vyššie, urobiť my.
Teším sa na vaše názory a majte sa veľmi pekne...
alebo klasicky cez
Comments